TOUCHER LA VILLE / DOTYKY S MESTOM

 

Galéria Čin-Čin uvádza samostatnú výstavu maliarky Andrey Kopeckej Toucher la ville/ Dotyky s mestom. Dvojjazyčný názov výstavy sa viditeľne dotýka, okrem domácej Bratislavy, ešte jedného - frankofónneho - mesta, a to samotného Paríža. Andrea tam v máji vďaka Fondu na podporu umenia absolvovala mesačnú rezidenciu, počas ktorej jej pozornosť prešla, od pre ňu typického portrétu/ figúry, k žánru krajinomaľby, konkrétne k mestskej krajine. Séria Plein Air d'Atelier je priamym výstupom z tejto skúsenosti. Bratislavský cyklus zameraný na "čierne diery" hlavného mesta vznikol neskôr, ako rozvinutie témy rozpracovanej v Paríži.

Na rozdiel od najznámejších inovátorov inak tradičného žánru krajinomaľby – francúzskych impresionistov – sa Andrea nesnaží o bezprostredné zachytenie atmosféry prežiarenej valérmi slnečného svitu. V koži súčasnej flâneuse preskúmala záhyby mesta, aby ho neskôr v ateliéri znovuprecítila, navrstvila, premyla a dala mu obdĺžnikový formát. V Andreiných obrazoch z Paríža netreba hľadať žiadne mestské dominanty, ani pocty v podobe stereotypných obrazov Eifellovky, či obeliskov najznámejšich námestí, ktoré turisti spamäti dobrovoľne a radi komponujú do stoviek takmer identických fotiek. Ak sa objaví nejaká silueta, je tak abstrahovaná, že sa naozaj stáva nejasným tieňom svojej predlohy. Základným prvkom Andreinej parížskej verzie krajinomaľby je horizont, hranica oddeľujúca nebo od zeme. Jedná sa o vysokosubjektívne stvárnenie prchavej spomienky na miesta, ktoré ostávajú v pamäti nielen na základe vizuálneho vnemu, ale všetkých zmyslov pretavených do odtieňov dojmov.

V sérii z Bratislavy, ktorú má Andrea ako rodné mesto nepochybne vrytú hlbšie v pamäti, si naopak všíma konkrétne stavby a rozpoznateľné miesta mesta, ktorých stav sa dá opísať ako bezútešný, či priam chorobný. Vníma ich ako rany, diagnostikuje ich s použitím medicínskej terminológie a vizualizuje takmer taktilné (ne)kvality omietky opadávajúcej z fasády, ktorú drží pokope developerskými bagrami ohrozený skelet. Pod Andrein drobnohľad sa dostáva apatia bývalého OD Ružinov, besnota okolo Steinu, dve Cvernovky so svojimi popáleninámi a vybitými zubami, sklerotická presklená fasáda Novej tržnice, a iné. Vyzerá to na epidémiu. Nachádzame sa v historickom okamihu, kedy sa tieto zranené miesta postupne dostávajú do pozornosti rôznych záujmových skupín. Andrea ich dokumentuje v ich dočasnej zdanlivo opustenej prítomnosti, ktorá v sebe vrství kapitoly mestského palimpsestu. Ide o obžalobu zanedbania starostlivosti? Stanú sa nakoniec Andreine maľby nostalgickým  suvenírom bývalej odpudivej krásy týchto (polo)ruín postupne transformovaných na ďalšie office priestory a apartmány za premrštené ceny?

Miroslava Urbanová